Manželská zmluva je (ďaleko) viac než papier
Blíži sa nám Národný týždeň manželstva. Tohto roku to bude od 13. do 19. februára. Vždy je okolo sviatku sv. Valentína, biskupa, ktorý vo väzení zosobášil dvoch snúbencov. Na Slovensku ho prežívame od roku 2011. Týždeň manželstva (The Marriage Week) je celosvetová kampaň, ktorú začal jeden obyčajný Angličan Richard Kane v roku 1997. Záštitu nad ním zobrali vtedy ministerský predseda John Major a jeho manželka Norma a po nich Tony Blair s manželkou Cherie. Je to až prekvapujúce a zároveň prirodzené (ako uvádzajú na internetovej stránke Národného týždňa manželstva), že to nie je politicky ani nábožensky zameraná iniciatíva, nakoľko manželstvo je všeľudské a vychádzajúce z prirodzeného poriadku. Jedným z jej cieľov, ako sa píše ďalej, je tiež motivovať laickú a odbornú verejnosť, médiá a verejne známe osobnosti, aby aspoň raz za rok podporili dôležitosť manželstva v spoločnosti a potrebu starať sa oň. Aj preto sa v tomto článku venujeme téme manželskej zmluvy, ktorá je naozaj (ďaleko) “viac než papier”.
“Načo nám je papier”, vypovedané v negatívnom význame, často zaznieva z úst mladých ľudí, ktorí už spolu bývajú a nechcú uzatvoriť manželskú zmluvu a tak vstúpiť do manželstva.
Treba ešte povedať, že na Slovensku je zmätok v odborných termínoch, čo je aj dedičstvom minulej doby. Tak je to aj s pomenovaním manželská zmluva, ktoré samedzi právnikmi z oblasti civilného manželského práva používa zámenne s termínom predmanželská zmluva, t.j. dohoda spísaná pred právnikom, ako si manželia rozdelia spoločný majetok, keby sa raz rozviedli.
Manželská zmluva nebola v histórii vždy spísaná na papieri či pergamene, ale nachádza sa v mnohých kultúrach, zvlášť ju poznáme z biblickej kultúry. Slovanské slovo zmluva, úmluva pochádza od slova mluviť, ktoré sa zachovalo v češtine či poľštine. Ide teda o “zmluvenie sa”, dohodu o niečom a ak to bolo vážne, boli prizvaní svedkovia. Takto máme dodnes svedkov aj pri sobáši, pri manželskej zmluve. V slovenskej histórii sa oficiálni, obecní svedkovia nazývali prísažní, prisahali na potvrdenie výpovede. Právo pozná zmluvy nájomné, kúpne, darovacie, atď. Manželská zmluva je zmluvou per excellence. Tu sa potvrdzuje verejným sľubom, že sa konkrétny muž navždy darúva konkrétnej žene a ona ho prijíma a žena mužovi (vy-dáva sa) a on ju prijíma (o-žení sa). A dar sa dáva navždy, už sa neberie späť, ináč by to nebol dar, ale pôžička!
Pán Ježiš v evanjeliu hovorí: „Mojžiš vám pre tvrdosť vášho srdca dovolil priepustný list“(porov. Mt 19,8) a v nedeľnom úryvku: „No ja vám hovorím: ,Každý, kto prepustí svoju manželku … vystavuje ju cudzoložstvu; a kto si vezme prepustenú ženu, cudzoloží´“ (Mt 5,32). Sám Boží Syn potvrdzuje, že to bola iba forma odluky, ale manželstvo ostávalo platné!
Manželskou zmluvou vzniká nová rodinná väzba, manželia sú už rodina. Aj ich pôvodné rodiny sa, ako sa povie na Spiši, “zrodinali”, stali sa novou veľkou rodinou. Nie na základe pokrvenstva, ale na základe manželskej zmluvy dvoch mladomanželov. Ako hovorí prof. Stephan Kampowski vo svojich prednáškach, takto sa v histórii vytvárali z rodov mestá (lat. civitas, z neho pochádza slovo civilizácia) a tiež aliancie a nezrušiteľné (tak ako manželstvo) mierové zmluvy medzi kniežatstvami alebo národmi, či štátmi.
Manželstvo má totiž aj verejnú povahu, okrem svojej súkromnej až (naj)intímnejšej stránky. Preto sú bežne už pri jeho uzatváraní, pri vzniku manželskej zmluvy, prítomní viacerí ľudia, aspoň tí najbližší. Ale k jeho platnosti a uznaniu cirkvou, resp. spoločnosťou je potrebné, aby tu okrem ženícha a nevesty bol minimálne sobášiaci s právomocou sobášiť a ešte aspoň dvaja svedkovia. Nastáva tak verejná a právna istota, že tu vzniká nová rodina, nová bunka spoločnosti, cirkvi, na ktorú sa možno spoľahnúť. A odvtedy sa na ňu vzťahujú zákony, ktoré musí zachovávať a ďalšie, ktoré ju budú chrániť a ktorých výhody môže požívať.
A táto manželská zmluva, toto verejné spojenie dvoch osôb, muža a ženy, je istotou aj pre nich samých. Istotou, že tento človek vedľa mňa, ktorý ma miluje, mi dal sľub pred ľuďmi a – u veriacich aj pred Bohom – že mi bude patriť po celý život. A manželská zmluva platí, aj keby sa dokument podpísaný na sobáši stratil či zničil. Už zásnuby, ak sa konajú za účasti rodičov a rodín snúbencov, majú tak “poloverejnú” povahu. Ale sú len prísľubom budúceho manželského sľubu. A celkom súkromnú povahu má požiadanie o ruku, keď on pred ňou pokľakne a vyloví škatuľku so snubným prsteňom.
Vidíme, že manželská zmluva je ďaleko viac než papier, je to neodvolateľná dohoda, zmluva o odovzdaní seba samého manželskému partnerovi navždy, za každých podmienok! To vyjadrujú aj slová sľubu pri katolíckom sobáši: “…sľubujem…že ťa neopustím, ani v šťastí, ani v nešťastí, ani v zdraví, ani v chorobe”. A je to zároveň istota silnejšia než vyznanie lásky, je to sľub celoživotnej snahy milovať.
Jozef Benko
